Ide v podstate o akýsi návrat na zem. William Orbit, ikona deväťdesiatych rokov a priekopník techna, pop-dance, ambientu, progressive housu či world fusion, sa v minulosti produkčne podieľal na tituloch velikánov ako Madonna ("Ray of Light"), U2 ("The Hands That Built America"), Britney Spears ("Alien"), Blur ("13") a mnoho iných. Po nepríjemných problémoch s drogami, z ktorých sa nedávno dostal, predstavil novinku "The Painter".

Na albume účinkuje množstvo hudobníkov: Katie Melua, Georgia, Beth Orton, Hukwe Zawose, Lido Pimienta, Natalie Walker, Polly Scattergood, Ali Love, Gloria Kaba či Laurie Mayer, čo iba potvrdzuje umelcov zámer uchopiť koncept zoširoka. Ako uvádza na svojom webe , "The Painter" má stať na melódii, pocite, zvukoch a rozprávaní.

Práve naratív je však asi najväčšou slabinou celej platne, pretože namiesto nadväznosti a kontinuity skôr pripomína mozaiku či úlomky príbehov. Skladby sú rôznorodé až príliš, a hoci je paleta zvukov, polôh a farieb obdivuhodne veľká, nepôsobí homogénne.

Úvodná "Duende" s príjemnou Katie Meluou naznačuje veľmi slušný rozbeh, čo platí až po "I Paint What I See", ktorá je skutočným ambientným kumštom - skreslené gitary, tikajúci pulz hi-hat s melodickým basovým motívom a šepkajúci recitál Beth Orton znejú naozaj podmanivo.

Vzápätí vás však trochu vytrhne z konceptu etno kúsok "Heshima kwa Hukwe" s tanzánskym muzikantom Hukwe Zawosem. Pieseň sama o sebe má nepochybne veľké kvality a ukazuje Orbitov cit pre remeslo - nasamplovaný africký vokál vystupuje krásne do popredia takmer ako ambientná zložka - ale človek má dojem, že je tam vsunutá trochu nasilu. V kontexte nasledovnej "Nuestra Situación" tým väčšmi.

Práve tu sa dostávame k ďalšiemu problému platne. Gradácia začne rýchlo ustávať, a hudba sa stáva pomerne monotónnou. Skladby sú repetitívne, trvajú dlho a zlievajú sa do seba. Určite ide z veľkej časti o Orbitov minimalistický zámer, avšak piesne postrádajú hĺbku a potenciál, ktorý by mohol na malom priestore byť primerane rozvinutý.

Na chvíľu vás z toho dostane príjemná a skutočne farebná "Colours Colliding", ktorej Polly Scattergood vo svojom prejave dodáva lyrický odtieň podobný Björk. Dramaturgicky dobre zvládnutý je záver v podobe "No Other World" a "Free Glo". Poslucháč sa k ním musí síce prebojovať, ale v konečnom dôsledku zachraňujú mierne rozpačitý dojem.

Necelých sedemdesiat minút je pre "The Painter" príliš, a to tým skôr, že by sa platňa určite dala okresať o nadbytočný balast. Každopádne je tento návrat Williama Orbita po ťažkom období sympatickým a dôstojným autorským počinom - sám sa podieľal aj na výtvarnom stvárnení albumu. A tiež dielom umelca, ktorý nepotrebuje nič dokazovať ani nasilu objavovať a ktorý tvorí len z radosti a pôžitku.