Co tě to napadlo, sebrat se a vyrazit k čínským hranicím?

Pravda je taká, že som sa dostala do situácie, v ktorej som zaryla držkou v zemi. Vydala som sa, lenže behom pol roka ten vzťah totálne skrachoval. Vlieklo sa to so mnou, bola som vyčerpaná. Celé som to rozumovo zhodnotila, ale to mi nepomohlo k tomu, aby som sa s tým vyrovnala. V Kazachstane mám kamaráta, ktorý je misionárom. Nikdy som nebola žena, ktorá chodí v nedeľu do kostola, obaja sme z iného brehu. Ale vždy nás spájal idealizmus, bol to vždy taký môj brat, spolubojovník. Chcela som ho vidieť, lebo som stratila takú iskru, ako by ma niečo zoseklo. Nechcela som, aby som bola rovnaká ako takí tí zatrpknutí ľudia, čo sa na všetko pozerajú skepticky. Tá cesta mi v tomto neuveriteľne pomohla. Pochopila som význam púte. Niekam dlho ideš, čo je namáhavé, a potom sa musíš ešte nejako vrátiť. Za ten mesiac som sa úplne oklepala a spamätala. A som rada, že môžem ísť ďalej.

Napsala jsi tam nějakou písničku?

Nič som nepísala, len som pozorovala všetko okolo seba. A myslím, že je to tak dobre, lebo teraz cítim úplnú ľahkosť na srdci a vôbec sa tým netrápim. Odstrihla som sa od toho a uvidím, čo bude. Začneme robiť pesničky a uvidíme, čo sa vyrojí.

Pracují Živé kvety nyní na něčem?

Cez leto sme napísali dve také smutné pesničky - "Sama sebou" a "Bojíš výšky". Od tej doby sme nič nespravili a mesiac mali pauzu. Behom toho sme absolvovali Koncert pre Natálku v Prahe, potom som vypadla a úplne sme vypustili. Bálik cez ten čas ani nechytil gitaru do ruky. Hovoril mi, že si hral až včera a dostal z toho pľuzgiere na prsty.

Sleduješ případ Natálky, o které jste napsali písničku "Hranice"?

Jasné. Teším sa z toho, že vinníci dostali také vysoké tresty. To je podľa mňa zásadná vec. Vizitka toho, že sa to v Čechách podarilo. Aj keď verím, že veľa ľudí je proti tomu. Je smutné, že verejná mienka je zameraná proti menšinám. Myslím, že celá Európa je tým poznamenaná. Všetky tie vojny medzi nami urobili rozdiely. A Česi a Slováci sú krásne rasistickí.

Čím to podle tebe je?

Európa je ako stará zlá úradníčka, ktorá sa topí v papieroch. Celý systém je tak nastavený, že sa v ňom nedá pohnúť. Zlé tradície nám vládnu.

Za posledních deset let Živé kvety natočily sedm studiových desek a jedno EP. Nepřijde ti, že to sekáte jak Baťa cvičky?

A to ešte s Bálikom obaja pracujeme na polovičný úväzok. Keby sme nepracovali vôbec, tak by sme pesničky robili asi ešte vo väčšom množstve. Vieš čo, nám to ale príde úplne normálne. Je to pre nás náplň života. Ten nejako plynie a ty ho zaznamenávaš v piesňach. Rozhodne na to netlačíme, skôr nám príde, že ostatné kapely to nejako flákajú. My napríklad počúvame Ryana Adamsa a ten teda chrlí pesničiek, to sú iné grády! Robí dvojnásobok čo my. Jednoducho muzikant na plný úväzok.

Takže nemáš obavy z nadprodukce?

Vôbec nie. Robíme iba vtedy, keď máme chuť. Keď to príde, tak to príde. A keby sa stalo, že by sme pol roka nič nenapísali? Nič sa nedeje. Hej, posledné roky máme relatívne produktívne obdobie, ale zase pred tým sme dlho nemohli nič zložiť. To bolo ešte pred prvým albumom. Skrátka je to o chuti. Iných napríklad baví lepiť lietadielka alebo čítať básne, my robíme pesničky. Nevedie nás nejaká skladateľská ambícia.

Je mi jasné, že mi povíš, že skládáš především kvůli sobě. Ale nakolik je pro tebe důležitá odevza publika?

Veľmi ma poteší, keď mi niekto napíše mail, že mu nejaká pesnička pomohla. To, čo robíš, potom dostane nejaký zmysel. Človek chce najskôr pomôcť sebe. Ale keď to pomôže aj niekomu druhému, je to dôkaz, že sa tá pieseň podarila. Mám skúsenosť, že keď ti je fakt nahovno a potrebuješ takú pesničku zložiť a podarí sa ti, tak funguje aj na druhých. A vždy poteší, keď mi to niekto povie, lebo človek o sebe neustále pochybuje. Aj nám ľudia nadávajú.

Až tak?

No hej. Čím si známejší, tým sa stretávaš s väčším odporom, aj keď je pre teba nepochopiteľný. Takí tí nenávistní ľudia sú vždy dosť hlasní. Takže nevieš, kto ťa má naozaj rád a kto nie. Musíš sa s tým nejako vyrovnať a nie je to ľahké, keď čítaš niektoré internetové diskusie. Snažíme sa to od seba odrážať. A keď nám niekto napíše, že sa mu páčia pesničky, to ťa až tak oblaží. Vieš, že to, čo robíš, nie je zbytočné, lebo ja som taká povaha, že viem aj sama seba dosť dojebávať.

Co je pro tebe lakmusovým papírkem, podle kterého poznáš, jestli je písnička dobrá, nebo ne?

U tých, čo si myslím, že sa najviac podarili, ma až prekvapí, ako som na ne prišla. Ja, taký debil? Keď som išla do Kazachstanu, kúpila som si malú cestovnú gitaru, aby som sa naučila pesničky, ktoré neviem. Zahrala som si "Svet je dokonalý", ktorú sme s kapelou dlho neskúšali, a zrazu si hovorím: ty kokšo a toto ma ako napadlo? Asi je dôležité, aby bol človek napojený na nejaký správny zdroj. Lebo pesničku vymyslíš za chvíľu, no pracuješ na nej oveľa dlhšie. Zrazu sa to podarí a máš pred sebou jazero, len ho slamkou vysať. A to je dobrá pesnička. Lakmusový papierok je to, že si pieseň zahráš po dlhej dobe a ona ti dá. Úplne zasvieti. A iné zase tak nezasvietia.

Jsou takové?

Dosť je takých. Máme čierny zoznam piesní, ktoré nehráme. Ktoré to sú? To ti neprezradím!

Ve většině recenzí na vaše desky se píše, že jste upřímní, autentičtí a svoji. Jak lze v dnešní době, kdy všichni jíme stejné jídlo, nosíme stejné oblečení, posloucháme stejnou muziku, zůstat upřímný, autentický a svůj?

Veríš, že nie si zlý a chceš o sebe povedať pravdu. Si schopný sa pre to aj obnažiť: toto som ja a nechcem hrať tú vašu hru! Je v nás túžba povedať pravdu, zaznamenať to, ako žijeme. A niekde pri koreni toho je viera, že nie sme blázni, že to hovoriť môžeme a nemusíme nič skrývať. Serie nás, ak vidíme, že niektoré veci sú hrozne vypočítané. Ale jediná zbraň proti tomu je nebyť vypočítavý.

Zkus dát konkrétní příklad.

Nerobíme veci s nejakým pragmatickým účelom. Že nejako poskladám za sebou slová, aby sme mali presne nejakú cieľovú skupinu. Nechceme robiť na princípe reklamy, nechceme zo seba urobiť tovar. Ja verím, že byť úprimný je cesta a že sa to normálne dá. Stáva sa nám aj to, že nám to niektorí ľudia neveria. Stavajú sa k nám tak, že sa hrozne štylizujeme. Ale čo už s tým? Keď niekto píše o sebe, je to vždy viac zaujímavé, ako keby sa štylizoval, lebo štylizácia nemá takú hodnotu. Nech je pravda hocijak osobná, vždy je viac.

Jak vás berou komerčně úspěšnější popové kapely? Nejste pro ně trochu exoti?

My sme sa proti nim verejne vyhradili. Je to celé mafia, taká hra s médiami. Keby to bolo aspoň dobré, ale nie je. Boli už aj od nich spätné reakcie, že sme nýmandi. To na našu adresu povedal Tásler. Ja som bola prekvapená, že taký človek o nás vôbec vie. Myslela som, že si žijeme niekde skrytí. Veď nás nehrávajú na Fanku.

Ani Táslerova hudba se ti nelíbí?

Pre mňa je to cudzí svet. Jednoducho tomu neverím. Neviem zhodnotiť hudbu ako kritik, u mňa je to tak, že buď je mi to blízke, alebo nie. A keď nie, tak to nehodnotím.

Jak to vypadá na festivale, když hraje ve dvě odpoledne Tásler a po něm nastupují ve čtyři hodiny Živé kvety?

To sa nám už stalo. Ale, že by sme robili, že sa nevidíme? To nie. Keď ma niekto pozdraví, tak mu odpoviem. Keď nie, tak nie je na čo odpovedať. Je každého vec ako sa chová, ja so svojou dušou v tomto ohľade nebojujem. Je to ich vec, čo hrajú. Rozhodli sa fungovať v nejakom svete, my zase v inom. Nezazlievam im to, len na celú tu hru so SOZou a systémom mám názor. Keď tie kapely nemusím počúvať, tak ma to neterorizuje. Ale je pravda, že keď stále všade hrajú jednu pesničku, tak si z toho otrávený a nadávaš na to. Ale to je vec systému. Za to žiadny Tásler ani Desmod nemôžu. Oni iba nastúpili do toho vlaku.

Není to o poptávce? Kdyby nebyla, Desmod by takto úspěšní nebyli.

Systém je nastavený tak, aby ľudí osprostil. Lebo keď ľudí osprostíš, tak sú strašne blbí. Neuveriteľné veci sa ale dejú, keď ich začne niekto lákať na naozaj dobré veci. Strašne rýchlo sa učia počúvať dobré veci. To dokázalo napríklad rádio Ragtime. Podľa mňa nie je náhoda, že nie je také ľahké podobné rádio založiť. Vidím tam snahu nepustiť ich medzi seba na trh. Stačilo by jedno také rádio, ako je v Prahe Radio 1.

Dlouho jsi odolávala, ale letos sis založila účet na Facebooku. Co si o téhle sociální síti myslíš?

Včera som čítala článok, kde sa písalo, aké to je celé zlé. Bolo to o chlapcovi, ktorý spáchal samovraždu, lebo ho nafilmovali, ako je s iným chlapom na internáte, a dali to na Facebook. Bola z toho vraj aféra a autor článku z toho vinil Facebook. To mi príde také scestné, lebo žiadna sociálna sieť nezabráni ľuďom, aby bezohľadne zverejňovali svinské veci. To je to isté, ako kedysi ohovárali nejakú dievčinu, že s niekým bola a mohli ju zničiť. Takže ja proti tomu nič nemám, skôr som taký netechnický typ. Myslela som si, že ma tam budú otravovať cudzí ľudia, ale kamarátka mi vysvetlila, že to tak nie je. Tak som s tým koketovala a prihlásila sa. Teraz sa s tým tak zoznamujem. Ale žerie to veľa času a človek sa tam nič podstatné nedozvie. Je to taký dobrý klebetník, viete, čo sa deje.

V současné době pracuješ v nakladatelství Artforum, kde píšeš anotace na knihy. Která tě v poslední době zaujala?

To je ťažko povedať, lebo každý týždeň vychádza veľa nových dobrých kníh. Nedávno vyšla ďalšia kniha Jána Roznera, outsidera slovenské literatúry, s názvom "Noc po fronte". Jeho prvá kniha "Sedem dní do pohrebu" spravila úplný poprask. Je to akoby príbeh zo sedemdesiatych rokov, úplne fantastické. Konečne dobrý spisovateľ z čias normalizácie. Pritom sa o ňom vôbec nevedelo. Dožil v Mníchove, kde zomrel, a až teraz po jeho smrti sa začali redigovať jeho veci z pozostalosti. To, čo vyšlo teraz, sú také jeho spomienky na Bratislavu, detstvo a tak. Je to veľký objav a zároveň satisfakcia, lebo sme tu nemali skoro nikoho, kto by zdvihol hlavu. Snáď okrem Dominika Tatarku. Bol tu síce Ivan Štrpka a ďalší básnici, ale nikto, kto by napísal román ako "Sedem dní do pohrebu".

Když si vzpomenu na gympl, nic ze slovenské literatury dvacátého století jsme neprobírali. Jsme v Česku tak zabednění, nebo zkrátka nebylo co probírat?

Na Slovensku sú tiež veľkí autori, ale majú príliš často komplikovaný príbeh a často nejakú nešťastnú kolaboráciu s fašizmom alebo komunizmom. Málokto z tých veľkých a obdarených ľudí má skutočne čistý štít. Napríklad Milo Urban a jeho "Za vyšným mlynom" je fantastická slovenská klasika, ale počas fašizmu mal pletky so Slovenským štátom. Alebo veľký básnik Miroslav Válek bol minister kultúry, najprominentnejší komouš. A to sa nedá oddeliť. Je to strašné, až ťa z toho bolí brucho. A potom je tu veľká skupina outsiderov. Vie sa o nich, ale väčšina ich moc nečíta. Sú veľkí a dobrí básnici a spisovatelia, ale ani Slováci o nich nevedia. Takže ako by o nich mohli vedieť v Českej republike?

Ještě se vrátím k té kolaboraci: takový Jan Skácel byl dlouho ve straně a až do smrti komunista, ačkoliv byl zakázán. Milan Kundera zase dost možná donášel na StB. Ale tyhle informace u nás pověsti těch spisovatelů nijak neuškodily...

Keď si môžeš vybrať, vždy zoberieš toho, ktorý žije ako ty. Pre mňa nie je obrovský talent v konečnom príbehu až tak dôležitý, lebo ten človek to vždy aj tak doserie. Aj ten Válek už potom nevedel písať básne. Všetky tie geniálne veci stvoril predtým, než prišiel do politiky.

Něco jako Kainar, který v devětadvaceti napsal "Nové mýty" a k stáru skoro usínal v uniformě?

Presne tak. Oni si aj tak nepomôžu. Niekto v tom hľadá literárnu virtuozitu. Ale ľudia ako ja hľadajú vieru v človeka, aby sa s ním mohli stotožniť a podľa toho nejako žiť. A keď zistíš, že je to sviňa, môžeš oceniť virtuozitu, ale nemôžeš podľa toho ísť. Niet v tom cesty.

Vnímáš to takhle třeba i u politiků? Že se ten a ten sice docela dobře stará o stát, ale má milenku, takže u tebe skončil?

Som tak založená, že buď niekomu verím, alebo neverím. A keď niekomu verím a sklamem sa v ňom, tak ma to mrzí. Milenky u nikoho ma netrápia - to je každého vec. A politika? To ani nehovorím. Teraz sa prevalili také veci...

Pořád "vládnu hajzli, zlodeji v rukavičkách"?

A možno, že už aj bez rukavičiek. Natvrdo, krvavé ruky. Prvá radosť z toho, že máme novú vládu, rýchlo opadla.

Co říkáš na sochu knížete Svatopluka na Bratislavském hradě?

No to je prúser. Historicky je to blbosť, o tom sa nemusíme rozprávať. Tá socha je naviac úplne zle spravená. A vieš, čo je najhoršie? Že nový predseda parlamentu Sulík mal jedinečnú možnosť ju dať preč, no neurobil to. Celá komisia historikov pritom povedala, že tá socha je nemiestna, bol aj celkom silný verejný tlak a on nič. To je úplné peklo, už je z toho oltárik pre neonacistov. Bolo by to aj celé smiešne, keby to nebolo na druhej strane až takto vážne. To ťa prejde smiech, keď sa tej soche začínajú klaňať neovlastenci.

U nás občas prosákne, že tahle cyklostezka byla třikrát předražená a tahle stavební parcela se prodala pod cenou. Ale mám pocit, že lidi to už vnímají dost rozostřeně. Zkrátka že "je to zase všetkým jedno". Jak je to na Slovensku?

No, presne tak isto. Skepsa.

Nepřepadne tě někdy chuť zmizet do "miest, kde nie je signál" ?

Také už skoro ani nie sú. V tej kazašskej stepi sme to zažili asi na pol dňa. Inak je už je všade signál... Ale však vždy sa dá vypnúť telefón.