Sobotňajší večer bol v očiach mnohých násťročných "čiernych duší" akýmsi pomyselným predĺžením prázdnin. Ako správni fanúšikovia podaktorí už o pol tretej popoludní zaujali svoje stanovisko pred halou Národného tenisového centra a odolávali občasnému dažďu. Onedlho sa však hlúčik ľudí nahrnul ku vchodu v snahe byť čo najrýchlejšie vnútri, keď sa začne vpúšťať. Nádej na miesto v prvej rade sa však rozplynula pri zistení, že sprístupnený je "až" jeden vchod a vonku sa začal masaker. Čím rýchlejšie sa dav snažil pohnúť dopredu, tým komplikovanejšie bolo hýbať sa, dýchať a v konečnom dôsledku aj existovať. Čakanie na otvorenie vchodu sa zmenilo na čakanie na HIM taktiež vo veľmi tesnom objatí ostatných návštevníkov koncertu. Atmosféru sauny dotvárala zatvorená strecha haly, minimum kyslíka a psychedelická hudba, ktorej podstatu aspoň v mojom okolí nikto nepochopil.

Moje sklamanie, že sa koncert začne bez akejkoľvek predkapely, stratilo opodstatnenie, keď som spolu s ostatnými 45 minút bojovala o čerstvý vzduch občasne prúdiaci nad mojou hlavou. Asi pätnásť minút po ôsmej sa za búrlivých výkrikov hala ponorila do tmy a na plátne na pódiu zjavil heartagram - znak skupiny. Do výkrikov sa pridalo jačanie a hvízdanie a na pódium vystúpili fínski muzikanti v zložení Ville Valo (hlavný pútač, spev), Migé Amour (basa), Linde Lindstrom (gitara), Emmerton Burton (klávesy) a Gas Lipstick (bicie) a dlho očakávaný koncert odštartovali piesňou "Vampire Heart" z najnovšieho albumu. Dojem z titulnej skladby bol však u fanúšikov potlačený dojmom z live zjavu frontmana skupiny a naplno sa rozbehli až pri druhej skladbe "Right Here In My Arms". Koncert mal byť síce prezentáciou nového albumu, no skupina HIM stavila na setlist zostavený z najväčších hitov a nové skladby boli iba osviežujúcim doplnkom.

Nechýbal prvý singel Wicked Game, coververzia od Chrisa Isaaka, takisto najznámejší song "Join Me", "Poison Girl", "Funeral Of Hearts"... Zvláštnym prekvapením bola pieseň "In Joy And Sorrow", ktorá sa setliste predchádzajúcich koncertov neobjavila. Je ťažké odhadnúť, ktorá skladba potešila dav najviac nakoľko každý zvuk, ktorý vyšiel z úst Villeho Vala bol sprevádzaný šialeným vreskotom a potleskom. Spevák sa zdal spokojný, možno najmä z toho dôvodu, že jeho hlas v tom neskutočnom reve zanikol a keďže všetci poznali texty, mohol si dopriať svoje milované cigarety aj počas refrénov. Kapela zvládla svoju úlohu veľmi dobre, očividne sa pri nástrojoch zabávali, čo bolo vidno aj na veľkom premietacom plátne. Statný bubeník Gas dával do bicích všetku energiu, Burton, i keď trochu skrytý za Valom, sa prejavil v hre na klávesy, a Mige a Linde sa prechádzali s gitarami sem a tam, aby tak aspoň oni vytvorili pohyb na pódiu, keď už Vile zaujal statickú polohu pri mikrofóne. Tomu robil problémy aj kvalitný zvuk a musel dosť namáhať svoj hlas, aby ju prehlušil. Tým pádom sa pohyboval v dvoch polohách svojho hlasu. Najmä tá vyššia poloha a snaha o ozvláštnenie vokálu vzbudzovala v besniacich dievčatách potrebu zvýšiť námahu na svoje hlasivky a utvrdiť tak vo Vilem presvedčenie, že mu to ide. S tým sa dalo súhlasiť napríklad v piesni "Buried Alive By Love", no to bol jeden z mála momentov, kde sa naozaj dalo sústrediť na prejav speváka, nie publika.

V polovici koncertu sa hala ponorila do ponurého tmavočerveného svetla, Valo odišiel z pódia a nasledoval celkom zaujímavý inštrumentálny kúsok, ktorý však ostal nedocenený. Publikum sršalo otázky "Kam odišiel? Vráti sa ešte? Miluje ma?" Zúfalé pohľady odohnal a slzičky osušil očakávaný návrat speváka na pódium a súhra kapely a publika mohla pokračovať. V druhej polovici koncertu trochu stratili prehľad tí, ktorí mali napočúvané iba single skupiny, pretože setlist sa niesol v duchu chytľavejších piesní známych len z albumov. Na záver sme sa dočkali aj skladby "Wings Of A Butterfly", ktorá momentálne ohlasuje najnovší album kapely pomenovaný už charakteristicky "Dark Light". Ako prídavok bola vybraná pieseň "The Sacrament" a s veľmi jednoduchým poďakovaním už naposledy opustila skupina pódium. Ešte väčší zážitok z koncertu mali traja šťastlivci, ktorým sa podarilo chytiť bubeníkove paličky či spevákov uterák, ostatní odchádzali so zmiešanými pocitmi.

Je diskutabilné, čo sa dá očakávať od koncertu skupiny, ktorá od svojho začiatku nepriniesla nič inovatívne a jej popularita je založená na osobe špecificky atraktívneho frontmana. Neočakávala som veľa, takže som dúfala, že nebudem sklamaná, no aj napriek tomu som neodchádzala z koncertu s dobrým pocitom. Možno to bolo tým, že Vile pôsobil dosť rezervovane a okrem poďakovania dievčatám, že prišli, z neho viac slov patriacich publiku nevyšlo, možno nedostatkom kyslíku a priestoru vôkol seba, možno tým, že HIM naživo nie sú až taký skvelý zážitok. A ak aj hej, v Bratislave sa im to počas extrémne krátkeho koncertu (cca 75 minút) potvrdiť nepodarilo.

HIM, Bratislava, Slovensko, 10.9.2005