Stretli sme sa v jednej pražskej reštaurácii len niekoľko dní po tom, čo Mekymu vyšla nová platňa "Dúhy" a aj keď sme sa mali rozprávať o novom albume Paula McCartneyho "Chaos And Creation In The Backyard", reč prišla aj na iné veci. S Mekym to ani inak nejde.

Nemôžem začať ničím iným ako pesničkou "Follow Me". Ten príbeh je celkom známy, ale chcem sa opýtať na to, ako sa ti páči Paulova verzia.

Páči sa mi, je to tak, ako mi to hral (pozn. red. - v lete 2004 v šatni pred koncertom v Prahe). Mierne to s producentom samozrejme zmenil, ale v zásade to, čo tam hrá gitara, tak mi to hral v Prahe pred svojim koncertom. Pre mňa to bol zimomriavkový pocit, pretože ja, ako člověk, ktorý každú novinku Paula a okolo Beatles eviduje, som naraz sedel v svojej obývačke a išla pesnička "Follow Me" a video, ktoré som k nej videl, bol ten reálný zážitok. Strašne zvláštny pocit. Tento zážitok je unikátny. A ďalšia vec je jeho album. Som strašne rád, že práve v súvislosti s ním mám takýto zážitok, pretože toto je Paulov album, ktorý má hlavu a pätu, je vyrovnaný od začiatku do konca. Akurát tam nie sú hity. Tento pôsobí na mňa ako taký celok, vyvážený. Za veľmi cenné považujem to, že nie je sentimentálny. Pre muzikanta je zaujímavé, že sú tam zvláštne postupy, výnimočné a myslím, že dobrý nápad bol zveriť Paulovi takmer všetko hranie.

Je niečo, čo ťa ešte dokáže po tých rokoch u McCartneyho prekvapiť?

Áno, on je skutočně talentovaný, že môže hrať na nejaký nástroj a vymýšlať tam také veci, ktoré robil aj v Beatles, a to je proste ono, že Paul nie je len spevák alebo že by len zložil pieseň. On zároveň hrá zaujímavo aj na tie nástroje. Niekedy dokonca aj hlas používa ako nástroj. Keď si človek vezme "Because" a ten jeho horný hlas, tak to je ako keby hral nejaký nástroj. Je to veľmi muzikálny človek a ja sa nečudujem producentovi, že chcel točiť s ním a že od neho chcel, aby aj všetko hral.

Dokážeš si predstaviť, že by si sám, iba s obmedzeným počtom ludí, tromi, štyrmi, nahral svoju platňu?

Takých ludí nie je veľa... Samozrejme, že sú ludia, ktorí hrajú na viacerých nástrojoch, tzv. all – arounder: aký nástroj v miestnosti chytí, tak na ten hrá. Druhá vec je robiť to takým zpôsobom, že treba na každom nástroji niečo invenčné vymyslieť. A tam sa už zúži počet a Paul je jeden z mála, ktorý si môže takýto album dovoliť natočiť. Dokonca neviem, to by ma musel niekdo poučiť, ale ten album, prvý, pod názvom "McCartney", ktorý vyšiel v roku 1970 niekedy na jar, neviem či vôbec nebol prvým albumom nejakého muzikanta, který všetko točil sám. Rozhodne z tých známych neviem o nikom inom. A v tom je čosi symbolické, že Paul na to mal, pretože hral na bicie, na basu, gitaru, keyboardy atd. Všetky tieto nástroje reálne dostatočne ovláda tak, aby mohol na nich hrať. A v Beatles to robil. Podľa mňa v Beatles vystriedal všetko. Neviem či on nie je ten, kdo hral v "Back In The USSR" bicie, napríklad určite hral na gitare v "Ticket To Ride" a iných skladbách, o klávesoch nebudeme pochybovať, nie? A basa je jasná. Takže on je ten, ktorý dokáže na tie nástroje hrať, ale čo je ešte dôležitejšie, že na ne dokáže hrať tak, že každému nástroju dá nejaký nápad, asi by sme vedeli vymenovať rôzne gitarové riffy... Úžasné gitarové sóla, fantastické a on to tam švihol len tak, aby urobil Georgeovi radosť, že to malo byť také trošku indické. Basové figury, celý "Sgt. Pepper", ja neviem, čo by som menoval, kde sú úžasné basové linky alebo "Abbey Road". Takže ja osobne, keby som to mal na seba, do tohto by som sa nehrabal. To vie málo ľudí, Paul je jeden z mála, u koho ma baví, keď hrá všetky nástroje. Koľko ich vlasne takýchto je?

Mňa napadol Prince...

Áno, dajme tomu...

Ešte jeden zaujímavý styčný bod medzi tvojou novinkou a McCartneyho platňou sú pesničky "English Tea" a "Čaj o piatej"...

To je skôr Milan Lasica, pretože ten text som ja nepísal. Milan Lasica určite vtedy ani nemal šancu poznať Paulov album, lebo ešte nevyšiel, čiže neviem, ako on došiel k tomu, že by to malo byť o "Čaji o piatej". To je otázka pre neho, ale jemu nie je nič cudzie - pamätám si fór, ktorý so Satinským používali už keď som bol mladý chalan, "dnes o štvrtej bude čaj o piatej". Ich základný fór.

Už si hovoril s pánom Lasicom, ako sa mu pieseň páči?

Páči sa mu ta verzia, velmi som ho ňou potešil a to potešilo následne aj mňa, samozrejme, veľmi, pretože som naozaj chcel, aby sa mu to páčilo. Takže mám dvojnásobnú radosť.

Mňa trošku mrzí, že keď vychádzajú u dlhoročných interpretov nové albumy, že potom z nových pesniček hrajú málo na koncertoch. Tak napríklad si dokážem dobre predstaviť, že by urobili Rolling Stones koncert, kde by hrali piesne iba z posledných troch albumov, ale oni tým, že musia zvládňuť svojim fanúšikom hrať staré pesničky, tak sa nedostane na dobré piesne z nových platní...

To je logické, ja to dokážem pochopiť. (smiech) Keď sa ide na Rolling Stones niekto pozrieť, tak chce počuť "Satisfaction", bol by zklamaný, keby nepočul "Honky Tonk Women", majú "Jumping Jack Flash", "Sympathy For The Devil". Majú toľko skladieb, ktoré jednoducho musia zahrať. A keď ich spočítajú, tak tam je potom limitovaný priestor na ďalšie. To je daň za to, keď to človek robí dlho a má nejaké tie "megahity", alebo ako sa tomu hovorí. (smiech) Nechcem sa prirovnávať, ale tiež ťažko môžem niekam prísť a povedať, že nebude "Biely kvet" alebo nebude "Atlantída", nebude "Čo bolí to prebolí".

Dokážeš si predstaviť, že by si sám sebe urobil radosť tým, že usporiadaš jednorázový koncert, kde budeš mať pesničky len za posledných desať rokov?

Dá sa to urobiť, to nie je nič. Keď to člověk deklaruje a varuje všetkých tých, ktorí prídu, že pozor, takto to bude, tak je to v poriadku. To sa dá urobiť. Nevylučujem, že sa to stane.

Pretože práve u McCartneyho ma napadá, čo z týchto nových pesničiek bude hrať na koncertoch. Vyberie možno dve, tri piesne.

Áno, áno, tak to asi dopadne, ale "you never know"... Môže sa rozhodnúť rôzne, ale asi bude na tie svoje základné, najznámejšie plus nejaké novinky.

Opýtam sa na jednu vec, s ktorou som sa ešte v súvislosti s tebou nestretol, ako ty sa pozeráš na blues.

Prvý dotyk blues, okrem takých podvedomých vnímaní, som mal cez Rolling Stones. A to mal na svedomie môj starší brat, Jason. Pamätám si, že to bolo v obývačke, vidím to pred sebou, takže zrejme sa mi to podvedome zafixovalo ako dôležitý moment. Viem, že som počúval Beatles a prišiel brat, povedal "výborne, Beatles, jasne Meky" a vybral mi tu pásku z magnetofonu Sonet duo a dal tam ďalšiu a povedal "a teraz títo sú noví, Rolling Stones, to si vypočuj". A pustil mi Rolling Stones. To je kapela, ktorá stavia na rhytm and blues. Okamžite sa mi to páčilo a nikdy som nemal problém vyberať si medzi Rolling Stones a Beatles, čo bola základná otázka vtedy na ZDŠke: "Čo máš rád, Rolling Stones, alebo Beatles?". A ja som to mal vždy dohromady a tým som všetkých vytáčal. Čiže aj teraz, keď príde do Prahy takmer tajne Eric Burdon z Animals, ktokoľvek takýto príde, tak sa idem pozrieť. Baví ma to. Dodatočne som sa zoznamoval s tým, čo počúvali Stones, Muddy Watersom a ďalšími. Blues áno. Je to nesmrteľná hudba. To tu bude vždy.

Ty si známy tým, že okrem lásky k starej hudbe máš prehľad o tom, čo sa robí nové, aké sú trendy, čo nové letí v hitparádach. Je eště niečo zo starých vecí, ktoré objavuješ?

Áno, Nick Drake bol taký, to bol člověk, ktorého som nepoznal, o ktorom sa nikdy ani Laco Lučenič nezmieňoval. Nejako na neho neprišla reč. On mal možno Nick Drake takú nevýhodu, že sa trošku podobal spevom na Donovana a v tých čiasoch si ho ľudia akosi nevšimli. A tým, že sa dovzdelávavam, tak som ho objavil v nejakom z tých "Top 500 najlepších albumov" v Rolling Stone. Mená, ktoré nepoznám a znepokojujú ma, si objednám a vypočujem. Tam sa tiež objavoval napríklad Nick Drake. Niekedy ma udivuje, že príde za mnou niekto a hovorí, ako to, že ty a Franz Ferdinand, odkiaľ to máš? Ja odpovedám stručne, je to č. 8 v anglickej hitparáde, čiže mňa prekvapuje, koľko muzikantov tu vôbec takéto veci nesleduje. Pre mňa to bola bežná věc, že keď som videl niekde nápis Franz Ferdinand a nevedel som, čo to je, tak ma to zaujímalo už len preto, že neviem, čo to je. Ale možno to súvisí s tým, že som zbieral kedysi LP a neskôr CD a vlastne chcem mať všetko. Každú pieseň, ktorú som si obľúbil, chcem vlastniť. A to je náročný koníček. Akokoľvek máš rád niečo, čo už poznáš, tak predsa len už to poznáš. Môžeš si pustiť znovu "Get Back", a je to strašne fasa, ale je to znovu. A je úžasné si pustiť niečo, čo nepoznáš, či už úplne nové, alebo niečo staré, čo nepoznáš, Nick Drake, počúvaš a zrazu si z toho hotový. Nové věci ma bavia, to mi pripadá úplne logické, ani si s tým nepripadám nejaký výstredný, nové veci sú preto fajn, lebo som to ešte nepočul. Preto teraz, keď som počul o nejakej kapele Magic Numbers, to dokonce magicky znie, chcem to poznať. Ale toto celé naráža na jednu věc: keď točím album, nemôžem počúvať nič iné, pretože to je toľko času a energie! Tie bunky, ktoré člověk má na to, aby počúval nejakú hudbu, tak každý deň ich má nejaké množstvo vyhradené a tie při nahrávaní absolutne spotrebujú vlastné skladby. Nie je možné prísť domov a eště počúvať Magic Numbers. To je proste vylúčené, keď točím. Keď točím, nepočúvam vôbec nikoho. Ja sa vlastne teraz ešte iba vraciam do normálneho světa. Čiže ja už viem, že existujú Magic Numbers, ale ešte som nebol schopný si ich vypočuť. Ten návrat je taký pomalý, že sa cez staré věci vraciam, až som svieži a až potom som schopný prijímať nové podnety, nové veci. Takže Magic Numbers tam niekde vo výhľade sú, napokon aj Franz Ferdinand majú nový album. Určite za toho štvrť roka, alebo koľko uplynulo, som všeličo zameškal, ale musím chvíľku počkať, kým budem schopný počúvať. Samozrejme, že takí ako Coldplay alebo James Blunt, tomu sa nedá uniknúť, to sú zkrátka také hitové záležitosti, že to k tomu nepočítam. Vypočuť si nový Coldplay alebo Stones je niečo, čo k tomu nerátam.

Existuje tvoj súkromný archív toho, čo si nahral a čo si nikdy nevydal? Môžeme sa niekedy tešiť na nejakú antológiu b-strán, demo verzíi alebo nikdy nevydaných piesní?

Možno, že také veci existujú, ale ja si to příliš teraz neuvedomujem, je to možné...

Je to iba o tom, že to musí dať niekto dokopy?

Áno, je to možné, že také skladby existujú, ale ja by som na to príliš nevsádzal, nazval by som to naozaj iba raritami. Pochybujem, že keby tam bolo niečo také naozaj "great", že by som to nevytiahol. To by mohlo, myslím si, zaujímať iba niekoho, kto sa naozaj o mňa zaujíma. A nachádzal by v tom pre seba priťažlivé momenty, napríklad že toto tam nedal na ten album, a to je z toho obdobia. Určite to môže byť tak, že mám skladby, ktoré som sa ešte zatiaľ nerozhodol nahrať a ktoré môžu byť také, že ich nedoceňujem. To sa mi párkrat v živote stalo, napríklad "Mayday" je skladba, ktorú som zložil v 80. rokoch a natočil som ju v roku 2001. A bola hotová aj s textom. Čiže evidentne som vtedy nedocenil jej význam. A takýchto skladieb zrejme bude viac. Ale neviem, či bude viac hotových nahrávok. Pretože už keď niečo nahrám, tak potom už to rozoznám. Ale na rôznych kazetách a páskach môzem mať nahrávky alebo piesne, ktoré som zložil a ktoré som nezaradil, napríklad na tento album, pretože som si ich nejakým zpôsobom nevšimol.

Ako sa teraz pozeráš na svoje staršie platne? Konkrétne sa chcem opýtať na jednu a to je platňa "K.O.", ktorá vyšla tesne po revolúci. Pripadá mi, že vyšla v takej chaotickej dobe. Aký je tvoj názor, ako sa pozeráš na svoje staršie nahrávky?

Tam je minimálne jedna moja obľúbená pieseň, "Dotieravý deň".

Na výberoch, ktoré vyšly potom ("22 dní") sa vlastne vyťahovala pesnička "C’est la vie" a možno ešte jedna.

Musel by som si to vypočuť. Predpokládam, že tam bude viac vecí, ktoré by ma aj teraz zaujímali. Ale dávno som "K.O." nepočul. "K.O." bol zvláštnym albumom aj preto, že bol dosť dlho "out of print", ja mám niekde možno dva kusy a nemám tendenciu to počúvať, mňa musí někdo prinútiť. Takže v tejto chvíli normálne nemám názor na "K.O." (smiech)

Chystajú sa reedície tých platní, ktoré eště nevyšli na CD alebo vyšli kedysi a teraz už sa nerobia?

Opus zmenil majiteľa...

Myslím, že ešte nevyšli "Zlomky poznania".

"Zlomky poznania" vyšli, ale zrejme sa teraz nedajú zohnať a vyšli v takej podobe, kedy by som si to vedel technicky predstaviť lepšie, lebo tam je to aj o remasteringu… Teraz Opus zmenil majiteľa a aká bude ich koncepcia v rámci vydávania albumov, neviem. Takže by bolo príjemné vydať tie albumy všetky, ale neviem, či sa k tomu firma odhodlá. Mne by možno stačilo z toho urobiť nejaký výber, ale bol by som rád, keby som ten výber mohol urobiť ja. Väčšinou firma má tendenciu vybrať pár hitov a urobiť z toho nejakú kompiláciu, ale samozrejme, že veľa skladeb je takých, ktoré nechcú byť hitom a pritom vykazujú nejakú kvalitu a ono je to teraz tak, že vlastne sa moje staršie "opusácke" veci ani nedajú kúpiť. Ten, kto chce moje opusácke nahrávky, myslím si, že ich nezoženie. Uvidíme, keď budem mať chvilku času, tak sa budem aj tomuto venovať. Bola by to celkom príjemná práca, aspoň niektoré skladby zremastrovať a urobiť akési "Opus Years".

Poďme k filmom, pretože teraz sú nové pesničky, ktoré sú použité v televíznom seriáli "Ordinace v růžové zahradě" a myslím, že duet s Marikou beží na Markíze. Už ťa niekto oslovil, alebo napadlo ťa urobiť pesničky pre film špeciálne?

"Balada o poľných vtákoch" sa dostala do filmu "Pupendo" dodatočne, pretože si ju vybral pan režisér Hřebejk. Zatiaľ nemám takú ponuku, ale určite by ma zaujímala. Toto spojenie ma vždy bavilo. Do seriálov som sa dostal náhodou a naraz v krátkej dobe sa mi stalo to, že som v seriále i v Čechách aj na Slovensku, v seriáloch mám pesničku. Ale skutočne to je náhoda, Janko Sebechlebský, ktorý mi režíroval klip, dostal ponuku režírovať "Ordinaci" a on ma poprosil, či by som mu nedal nejakú pesničku. Tak som mu ju dal, vtiahol som do toho Honzu Muchova, ktorý ju vyprodukoval a potom aj Ivu Frühlingovú. Tam som sa opieral o to, že som veril Jankovi. V prípade seriálu na Slovensku "Medzi nami" mojím základným motivom bolo to, že jednak mi volal priateľ, že sa s tým nevedia pohnúť, že tam majú dodať pesničku, a že Angličan, ktorý nad tým nejakým zpôsobom drží dozor, vytrvale každú vracia.

Tak mi zavolali, či by som ja niečo nemal, pretože vedeli, že točím album, takže som ani nemohol tvrdiť, že nemám pesničky. Navyše, slovenskí herci nemajú kde účinkovať, kde hrať. Účinkujú v televizných kvízoch, moderujú alebo sú v porotách, ale možností niekde hrať a byť herec je strašne málo, takže človek si každú takú možnost považuje. Mne sa zdalo, že toto by mohlo byť akýmsi mojím príspevkom v situácii, že naraz je tu seriál, kde bude účinkovať napríklad Zdena Studenková a Maroš Kramár, tak som si povedal O.K. Herci by mali mať možnosť vystúpiť vo svojich prirodzených úlohách ako herci a nie ako nejaký kvízmajstri. A naraz som bol oslovený. Navyše sme mali šťastie, že vtedy Marika súhlasila naspievať tento duet ("Tajnosľubná"), tak sme ho ponúkli.

Myslíš si, že si teraz v takej pozícii, že si môžeš urobiť album presne tak, aby sa ti páčil a bol si s ním maximálne spokojený? Alebo musíš tzv. robiť kompromisy a pozerať sa na to, čo na to povedia ostatní ludia, vydavaťeľstvo, poslucháči, kapela?

Keď mám na to poctivo odpovedať, tak by som musel veľmi rozanalyzovať svoje podvedomie. Môžem odpovedať, že sa ničomu neprizpôsobujem a robím si album ako sa mi páči. Ale musel by som si položiť ďalšiu otázku, ako je to s mojím podvedomím. Či náhodou niektoré rozhodnutia neprijímam už sám v sebe podvedome... Takže na to nemám úplne presnú odpoveď, ak mám byť poctivý. Nemám žiaden taký plán, že keď mi niekto povie natoč album, začnem špekulovať, ako som sa s tým stretol na TV Nova, že oni mi doniesli fotku a ukázali mi chlapíka, pre ktorého tu pesničku akože robím. Bol to taký chlapík v kšiltovke a pripomínal mi akéhosi traktoristu. A ja som sa začal smiať, samozrejme, dobre som sa zasmial a aj tak som dodal pesničku, akú som dodal. A dvojnásobne som sa smial, keď som potom čítal v novinách, že ta najväčšia skupina divákov, ktorí sa pozerajú na seriál "Ordinace v růžové zahradě", sú ženy alebo dievčatá medzi 15-24 rokmi, tak hovorím, trafil som toho v tej kšiltovke. Na tom je vidieť, že aj keď mi ukážu tú fotku a povedia mi, že pre tohto to je, asi som sa tým príliš nezaoberal. Jednoducho som im dal pesničku, u ktorej som mal pocit, že k tej téme bude sedieť a na toho s tou kšiltovkou som myslel ako na zaujímavú požiadavku. Sám seba som presvedčil, že tomu v tej kšiltovke sa bude páčiť táto skladba (pozn. red. - "Někdy stačí dát jen dech").

Ako by vyzeral album, keby si nebol obmedzený časom, peniazmi, ničím? Mal by si absolutnú voľnosť v rozpočte, v čase, mohol by si si pozvať koho by si chcel. Mohol by si napríklad nahrávať na Abbey Road.

(Smiech) Neviem. Neviem si to v tejto chvíli predstaviť, lebo vždy je nejaké obmedzenie, ja som považoval za luxusný čas tri mesiace, ktorý som mal, to je luxus, fantastický. Čiže ja sa v tejto chvíli necítim ako člověk, ktorý by bol obmedzovaný pri nahrávaní. Ale keby mi dali na to dva roky, tak by som sa s tým viacej piplal, s každou skladbou. To je taká predstava, na ktorú každý človek ťažko odpovedá, pretože to je ako keby som ja teraz povedal tebe, že čo by si robil, keby si mal 100 miliónov. Je strašne ťažko si predstaviť takúto situáciu. Ale určitě by som to privítal. V prvej fáze by mi nehrozilo, že by som zdegeneroval. Možno keby som mal takú možnost stále, tak postupne by mi nahrávanie prestalo pripadať vzácne a nevážil by som si štúdio, lebo by som ho mohol mať kedykoľvek. Ale v tom prvom kole by som určite takúto ponúku velmi intenzívne využil. Keby som si mohol dovoliť použít filharmóniu, keby som chcel, tak to asi by sa všetko dialo. Mal by som rozlet, ako keď člověk dostane krídla, tak určite v tom prvom období by to bolo veľké plus, ale po piatich rokoch takéhoto nahrávania (smiech), neviem. Rozhodne by som realizoval veci, na ktoré si teraz nedovolím ani pomyslieť.