Škótske legendárne zoskupenie post-punk a new wave scény Simple Minds vydalo v druhej polovici októbra svoj devätnásty štúdiový album "Direction of the Heart". Ponúka deväť skladieb, na ktorých je dobre badateľný prienik minulosti a súčasnosti. Jeho hlavnou inšpiráciou má byť oslava života.
"Direction of the Heart" je v neposlednom rade peknou ukážkou triezveho zhodnotenia vlastných kvalít a schopností po vyše štyridsaťročnom pôsobení skupiny na hudobnej scéne.
Simple Minds platňou vsadili na istotu v tom lepšom slova zmysle a predostreli poslucháčovi svoje najsilnejšie stránky. Pričinili sa tak o vznik albumu, ktorý miestami pripomína ich najlepšie veci z osemdesiatych rokov, a robí to vedome. Je energický, jadrný a vitálny presne tak, ako to Simple Minds vie, čím je slovom načisto
ich.
Za novým dielom autorsky stojí najmä stabilný tandem
Jim Kerr a Charlie Burchill. Na natáčanie sa tiež podieľali basgitarista
Ged Grimes, gitarista Gordy Goudie, bicistka
Cherisse Osei, klávesáčka Berenice Scott či vokalistka
Sarah Brown.
Zbierku otvára chytľavá skladba "Vision Thing" ladená retro v duchu toho najkvalitnejšieho electro (pop) rocku. Zároveň ide o poctu Kerrovmu nedávno zosnulému otcovi. V
osemdesiatkach vás udrží i nasledujúca "First You Jump", kde sa Burchillove gitary s charakteristickými syntetizátormi a našľapanými bicími viažu skoro úplne dokonale.
Na platni sa objavili tiež niektoré staršie piesne, ako napríklad
"Act of Love". Tá bola otváračom už na prvom koncerte
Simple Minds v roku 1978, kapela ju však v skutočnosti doposiaľ nikdy nenahrala, a tak si našla svoje miesto až na novinke. Treba povedať, že tu zapadla celkom pekne a vhodne.
Pohľadom do minulosti je tiež záverečná "The Walls Came Down" vzdávajúca hold hitu skupiny The Call. V tomto zmysle pôsobí fajn, avšak nová verzia Škótov patrí na albume skôr k tomu slabšiemu. (Tým viac, ak si pripomeniete a pustíte
originál).
Pocit príliš jednotvárneho beatu a recyklácie postupov
na istotu trochu vzbudzujú "Planet Zero", mierne banálna "Human Traffic" s hosťujúcim frontmanom dua
Sparks Russellom Maelom, pri ktorej to - za predpokladu, že nie ste skalný fanúšik bandu - asi pocítite prvýkrát, či pieseň "Natural". Na druhej strane ten pocit vkusne vyváži "Solstice Kiss" s gajdovým introm a asi najväčším náznakom kontrastu na kolekcii, alebo exemplárny new wave kúsok so súčasným zvukom "Who Killed Truth?"
Áno, minimálne trochu vytríbenému poslucháčovi bude na "Direction of the Heart" s veľkou pravdepodobnosťou chýbať vyváženejšia dramaturgia. Album je proste nadupaný energiou prakticky od začiatku do konca. V tom napokon spočívala prednosť
Simple Minds takmer vždy, a tak sa aj tentokrát vydali cestou, ktorá im ide najlepšie. V tejto polohe sa zostava cíti komfortne, čoho výsledkom je však zároveň úprimná a svieža nahrávka schopná zarezonovať aj mimo fanúšikovský tábor. Nie každému sa to po viac ako štyridsiatich rokoch pôsobenia na scéne podarí.