John Frusciante vydal začiatkom februára dvojalbum elektronickej hudby s názvom ". I :" a ": I I .". Prvá verzia obsahuje sedem skladieb a je určená pre vinyl, druhá, digitálna, je rozšírená s iným poradím. Skladateľ sa na takmer dvojhodinovom médiu pokúsil stvárniť metaforu statickej zvukovej sochy.
Fanúšikov gitaristu z
Red Hot Chilli Peppers Johna Fruscianteho dobre oboznámených s jeho rozsiahlym hudobným záberom novinka pravdepodobne neprekvapí, v porovnaní s jeho posledným sólovým výstrelkom "Maya" spred troch rokov však pôsobí ako z úplne iného sveta. Niet sa čomu diviť. Americký multiinštrumentalista a skladateľ si totiž pre dvojalbum zvolil cestu minimalistických sonických plôch, hudbu transformujúcu sa veľmi pomaly a postupne, oscilujúcu na platformách drone music a ambientu.
V súvislosti s platňou
autor uviedol, že si po roku a pol skladania a hrania rockovej hudby potreboval vyčistiť hlavu.
"Pozeral som sa na obrázky sôch s intenciou vytvoriť hudbu, ktorá by zároveň stvárňovala pohyb a nehybnosť súčasne," doplnil. Ako silné motivačné východisko označil experimenty
Johna Lennona s pásom a melotronom z čias Beatles, úvodné minúty albumu "Station To Station"
Davida Bowieho či vo všeobecnosti myšlienku konceptu ambientnej hudby
Briana Ena.
Práve s nedávno zverejneným
počinom posledne spomenutého možno nájsť pri ". I :" a ": II :" určité podobnosti, najviac snáď pri skladbe "MK 2.1". Samozrejme, ak si odmyslíme Enov environmentálny apel platne a absenciu spevu a vokálov. V práci so zvukom a priestorom sú si však celkom blízki.
Skladby na dvojalbume spája dosť evidentne zmienená statickosť a minimalizmus, pričom s každou nasledovnou sa v nej objavuje o trochu viac rušivých prvkov. Tie síce pôsobia cudzorodo a vytvárajú znepokojivé napätie, celkový výsledok však vôbec nevyznieva agresívne, a celý čas sa zachováva až meditatívne pôsobiaca nemennosť. Ťažko povedať, či išlo o umelecký zámer, najmä keď vinylová verzia začína akoby druhou polovicou verzie digitálnej. Účinok je však presvedčivý.
Frusciante vo svojej (hoci rozhodne nie novej) predstave stvárniť
zvukové sochy zachádza ďalej v zmysle sónickom, a nekompromisne exponuje dĺžku jednotlivých kompozícií. Keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že najkratšia skladba z dvojalbumu trvá šesť minút, asi dospejeme k názoru, že celý opus je pre bežného poslucháča proste nestráviteľný.
Podľa všetkého však zámerom muzikanta nebolo vytvoriť samoúčelný zvukový experiment, a je nevyhnutné sa najprv zamyslieť nad tým, ako toto dielo počúvať a vnímať. Nepochybne pomôže uvedomiť si, že nepočúvate pesničky s dobre známou formou a že bez toho, aby ste sa nezamerali výhradne na zvukovú podstatu premieňajúcu sa v čase, do tej hudby nepreniknete. Možno to už nie je hudba v pravom zmysle slova, ale pozorovať procesy, ktoré sa dejú so zvukom na veľmi dlhých plochách, môže byť takisto zaujímavé. V prípade Fruscianteho to tak určite je - zámer
"konštrukcie zvukových sôch" sa mu celkom vkusne vydaril.
Dvojalbum ". I :" a ": II :" je príjemným prekvapením ukazujúcim hudobníka v pomerne netypickom svetle. Vykazuje silné znaky vyspelého umeleckého ukľudnenia, a bude pravdepodobne veľmi vzrušujúce pozorovať, ako to
John Frusciante zúročí vo svojej ďalšej tvorbe a projektoch.