Britský hudobník, skladateľ a priekopník ambientnej hudby Brian Eno vydal 14. októbra nahrávku s názvom "FOREVERANDEVERNOMORE". Po sedemnástich rokoch sa na ňom vracia k vokálnym kompozíciám, ktoré prevažne sám naspieval. Platňa reflektuje temnú víziu našej planéty v kontexte klimatických zmien.
Ponurý až apokalyptický názov alba budil zvedavosť hneď, ako sa objavili prvé informácie o jeho vzniku. Ako asi pristúpi k citlivej a kontroverznej téme klimatickej zmeny umelec takého kalibru, ako je
Brian Eno? Výsledok zrejme úplne neprekvapí, no možno je to tak dobre. Ak očakávate aktivistický apel spoločnosti, ostanete pravdepodobne sklamaní. Pokiaľ ste pripravení na Enovu tradične vysokú hudobnú úroveň s osobitým a citlivým prístupom, určite neoľutujete.
"FOREVERANDEVERNOMORE" je predovšetkým hudobnou meditáciou, miestami mrazivou a ponurou, ale zároveň citlivou a dávajúcou (minimálne) medzi riadkami nádej. Takmer všetky skladby naspieval sám autor, na platni však spolupracoval s osvedčenými hudobníkmi ako
Roger Eno, Leo Abrahams či
Jon Hopkins. Výsledok je viac úvahou než výkrikom. Skôr plynie, než adresuje. Viac sa pýta, než odpovedá, no práve tým niekedy pôsobí trochu kontraproduktívne.
"Who gives a thought about the nematodes / There isn't time these days / For microscopic worms / Or for unstudied germs / Of no commercial worth," znejú slová úvodnej skladby "Who Gives a Thought". Myšlienka šialenej unáhlenosti a ziskuchtivosti je tu nastolená ako relevantný problém a závažná otázka. Enov polorecitovaný spev znie ako zmierlivý chorál sprevádzaný trblietavým ambientom a skvelými gitarami. V podobne pomalom tempe plynie
dýchajúca "We Let It In", na ktorej počujeme tiež spievané odpovede Brianovej dcéry Darly. "Icarus or Blériot" konfrontuje svet s víziou dvoch hrdinov - letcov, a v rétorickej otázke rieši, čí z ich osudov postretne ľudstvo.
Najviac apelatívnou kompozíciou nahrávky je rozhodne "Garden of Stars". Eno v nej vytvára napätie, praskajúci hudobný podklad speje k postupnému rozpadu v alegórii na temný zánik všetkého. Spev pritom naďalej znie ako hypnotický chorál; naliehavosť nie je potrebné vyjadrovať explicitne, pretože je zrejmá, a britský hudobník s týmito prostriedkami pracuje vynikajúco.
Práve "Garden of Stars" je skladbou, ktorá
"ekokatastrofu" interpretuje omnoho viac pútavo, s vhodnejšou expresiou. Nevadí, že temne. Ak má byť apel na uvedomenie si vážnosti klimatickej krízy skutočne pádny, nech je znepokojivý, výstražný a rušivý. Inak sa z témy veľmi ľahko stane povrchná, angažovaná prvoplánová barlička.
Podobnú silu má "These Small Noises", ktorá svoj expresívny potenciál kĺbi s melodickou linkou podporenou klavírom. Je menej temná, viac nostalgická a romantická. Ako spomienka na onen svet, ktorý
bol tak neuveriteľne krásny. Elegický a melancholický tón sa navracia v lyrickej "There Were Bells". Enovsky okúzľujúca je zasa ďalšia skladba "Sherry" s blikotajúcimi akordami vinúcimi sa naprieč podmanivým ambientom.
Album obsahuje aj dve inštrumentálky dotvárajúci meditatívny kolorit diela: "Inclusion" a "Making Gardens Out of Silence". Druhá spomenutá vychádza z hudby k zvukovej inštalácii pre výstavu galérie Serpentine
"Back To Earth".
"FOREVERANDEVERNOMORE" je cenným, prepracovaným a vysokokvalitným introvertným príspevkom génia ambient music. Enov návrat k spevu dodáva albumu silný osobný rozmer a autentickosť, s poetikou textov sa navyše skvele viaže. Hoci sa dotýka témy klimatickej zmeny a vízie možnej budúcej katastrofy, nerobí to našťastie s iritujúcou angažovanosťou. Na hlasnú výzvu až výkrik, ktorý by ste možno pred prvým posluchom očakávali, pôsobí zasa príliš reflektívne, a kladie viac otázniky než výkričníky.
Vzhľadom na vyššie spomenuté výnimky je to trochu škoda, pokojne si však ten programový rozmer albumu môžete odmyslieť. Ide to celkom ľahko - zameriate sa iba na hudbu, a budete vnímať skladby, ktoré fungujú skvele jednoducho samy osebe.