Nezáleží na tom, že vonku je mínus "zima ako v Rusku" stupňov. Ani na tom, že je pondelok a zajtra sa ide do školy. V tento večer sa všetko rakúske ľudstvo školopovinné stretlo pred halou a nákupným centrom či čo to vlastne všetko táto stavba obsahuje s názvom Gasometer, aby si zoči voči svojim idolom z Las Vegas vykričalo hlasivky a nechalo rozdupať si svoje conversy či vansy. Deti v prevažne uniformnom oblečení a účese ofina na tisíc a jeden spôsobov hmýrili sa po celom nákupnom centre a jasu v ich očiach konkurovali snáď len žiarivé neónky jednotlivých obchodíkov v Gasometri. Krátko pred pol ôsmou sa sprístupnili vchody dovnútra a komu security nevzali lak na vlasy ako prípadnú nebezpečnú zbraň, ten sa hnal uchytiť si svoje miesto pod pódiom. Plocha na státie sa spočiatku zaplnila do polovice, neskôr asi do dvoch tretín.

Konečne po ôsmej hodine mi nebolo treba sledovať nahustenú masu underage populácie keďže pohasli svetlá a na pódium sa ladným krkom vydala švédska skupina The Sounds. Ladný krok pripisujem najmä speváčke Maji Ivarsson, ktorá na svojich tenučkých nôžkach a v podpätkoch hopsala počas celého takmer 40 minútového vystúpenia. Neviem síce nakoľko dobre The Sounds poznajú Rakušania, spočiatku sa tvárili relatívne vlažne, i keď Švédi svoj set začali poriadne chytľavo. Nakoniec však v zostave správnej indie/alternative/new wave (alebo nech žijú škatuľky na myspace) čiže gitara, basa, bicie, synťáky a výrazný vokál predviedli známe či menej známe songy ("Painted By Numbers" či "Song With A Mission") a aj na panicov čakajúce publikum rozšantilo do skvelej nálady.

The Sounds odišli a začal sa masaker. Security vyťahovali pridusené fanúšičky, ktoré sa chtiac nechtiac museli zmieriť s tým, že ak teda chcú prežiť, dnes to už prvá rada nebude. Dav sa kymácal zo strany na stranu, inými náznakmi fanúšikovstva ako nesmrteľnou snahou preniknúť čo najbližšie k Brendonovým nohám však neoplývali, žiadne skandovanie, hromadné tlieskanie, len občasné splašené výkriky spôsobené pomätením mysle alebo nedostatkom kyslíka. Ešte v rámci československého územia by bolo pochopiteľné prečo neskandovať "PANIC!!!", ale aké dôvody mali Rakušanky, nevedno. V tme na pódiu sa pomaly začali črtať nástroje a krátko po deviatej tma zahalila aj ostatok haly. Panika prepukla naplno. V publiku aj na pódiu. (Až na to, že na pódium bol príjemnejší pohľad aj posluch).

Brendon, Ryan, Spencer a nový a teraz už stály basák Jon sa pokúšali introm prehlušiť úvodný rev besnejúcich fanúšičiek a už pri prvej piesni "Time To Dance" naznačili, v akom tóne sa bude večer niesť. Panic! At The Disco sú zábavní v mnohom, ale ich špecialitou je najmä schopnosť naučiť fanúšikov texty pričom si nepamätajú ich celé názvy. (Česť výnimkám) Jasným príkladom je aj ďalšia pecka s názvom "London Beckoned Songs About Money Written By Machines" z minuloročného debutu "A Fever You Can't Sweat Out". Od tej doby však "pár" koncertov odohrali, zbavili sa basáka a zakladajúceho člena kapely v jednom, spevák sa naučil stíhať vyslovovať texty, tancovať a spievať bez jódlovacieho dofarbenia a samozrejme ako každá kapela na vzostupe, z malých klubíkov sa presunuli do väčších hál. So znásobenou kapacitou sa však u nich znásobila aj energia, ktorú zo seba na koncertoch vydávajú. Image dobre vystyleovaných hviezdičiek sa im podarilo nabúrať mimo iného už len faktom, že základné nástroje ako piáno, gitary, basa, bicie klávesy doplnili o violončelo, banjo alebo xylofón, takže ich tanečno-hudobno-kabaretno-rockové vystúpenie išlo stopercentne naživo. Brendon sa tiež očividne zlepšil vo svojom vokále a miestami ťahal do polôh, ktoré by mu závidel aj taký Justin Timberlake (či iný spevák obľubujúci vo svojej profesii efekt tesnej spodnej bielizne). Jeden album je však relatívne málo, takže sa o rozšírenie a spestrenie koncertu postarali coververzie ako "Karma Police" od Radiohead v prvej polovici a "Tonight Tonight" od Smashing Pumpkins k záveru. (Chcela by som vidieť reakciu Thoma Yorka alebo Billyho Corgana, no i keď si myslím, že siahať na diela týchto kapiel je trochu posvätné, tak to panici zvládli celkom dobre).

Kým úvod koncertu sa niesol v relatívne rýchlom spáde, postupne sa spomaľovalo tempo (v rámci možností PATD), k čomu prispelo aj klavírne intermezzo medzi "But It's Better If You Do" a "I Write Sins Not Tragedies" alebo klasická pauza na čakanie na prídavky. Ani kapele z pódia veľmi nechcelo. Brendon sa rozkecal, občas pustil do éteru nejaké to nemecké slovo a v záverečnej "Build God Then We'll Talk" sa počas violončelového sóla na konci hodil do publika. Teda aspoň reprezentatívne, keďže ho po pár sekundách vytiahli, na čo sa následne poslednýkrát zúrivo vrhol na klavír a dotiahol koncert do konca. Ako správny gentleman v obleku a hypertesných nohaviciach sa slušne poklonil, rozlúčil a odišiel v objatí s jedným členom kapely, ktorého som už v tme nerozoznala. Hlavne, že sa majú radi.

A tak panika skončila. Deti sa pobrali do postielok, pozhasínali sa svetlá, security sa potešili z toho, čo zas pohabali a namiesto paniky nastalo ticho. Teda ani vlastne nie. Niečo mi hrá v hlave. A ešte asi aj dlho bude.

Panic! At The Disco, The Sounds, Vídeň, Rakousko, 16.10.2006