Festival Pohoda vlastní niekoľko charakteristických "naj". Je na Slovensku najväčší, najznámejší, najšpecifickejší a zároveň najrozmanitejší a pri tom rok od roka iný a lepší. I napriek tomu, že doteraz hostil pomerne slušných headlinerov (Prodigy, Garbage, Cardigans, Moloko...), ku ktorým tento rok pribudla legenda The Pixies alebo bývalá speváčka Morcheeby Skye, nesnaží sa vystavať svoj program na slávnych menách, ale dáva si záležať na kvalite jednotlivých koncertov na každom stage.

Daždivé počasie, ktoré zvykne postihnúť Pohodu takmer každý ročník, obišlo areál tento rok priam doslova, keď sa ponad Trenčínom prehnalo obrovské búrkové mračno, noha festivalového návštevníka však ostala suchá. Uvítací koncert patril Mariánovi Vargovi s Bratislavským komorným orchestrom. Bolo to aj akési špeciálne otvorenie jubilejného desiateho ročníka, i keď tvorca, usporiadateľ, riaditeľ, skrátka duša a telo festivalu Pohoda - Michal Kaščák, na tento fakt nijak zvlášť neupozorňoval a staral sa o riadny priebeh festivalu.

Kým na hlavnom Bažant stage si pozornosť pýtali zaručené a časom overené skupiny ako Vidiek či Mňága a Ždorp, Na Orange Stage sa chystali úkazy slovenskej hudobnej scény pomerne nové a nezabehané, Karol Mikloš a po ňom skupina Diego, pozliepaná mimo iného z členov skupín ako Le Payaco alebo Vetroplach. S najväčším ohlasom - ako to býva zvykom - sa stretol singel "Insane", momentálne brázdiaci rádia, ale nejak výrazne neodsunul do pozadia zvyšok setu zloženého z anglických a slovenských piesní. Hudba Karola Mikloša pripomínala miestami starší Depeche Mode, myslené však pozitívne, lebo jeho hlas a tvorba celkovo patrí ku kvalitnejším interpretom slovenskej hudobnej scény. Angličtinu aj slovenčinu vo svojej tvorbe využíva aj kapela Diego, ktorá zatiaľ funguje len v koncertnej podobe a taktiež vypustila do éteru pár známych skvelých singlov ako "Amazing Grace" alebo "I Know Myself", ktoré spolu s Miklošovým "Insane" patria k songom, u ktorých je ťažko určiť slovenský pôvod, či už zásluhou anglického textu alebo atypického vokálu spevákov. Poslednou kapelou, ktorá obývala hlavný Bažant Stage pred začiatkom večerného programu, bolo slovenské zoskupenie s názvom Para. Svoju tradíciu našlapaných koncertov potvrdili aj na Pohode, vystúpili však s novým setlistom a okrem známych vypalovačiek stihli na pódiu privítať aj inak pracovne vyťaženého Michala Kaščáka, aby si s nimi odspieval najväčší hit jeho už oficiálne neexistujúcej skupiny Bez ladu a skladu - "Parné valce".

Počas vystúpenia prakticky prvého z headlinerov - Stereo MC's - si pred Orange Stage získali celkom slušný počet fanúšikov relatívne jednoduchí chlapci či mladí muži z Veľkej Británie v bielych tričkách a modrých džínsoch - skupina Cathead. Už z diaľky zaujal spevák svojím prenikavým hlasom, sprevádzajúcim hudbu miestami pripomínajúcu Radiohead či Coldplay, ako to už v lepších britských gitarovkách býva. Pri rýchlejších skladbách pre zmenu pripomínali skupinu Keane (mimo iného aj spevákovým výzorom - chudšia verzia Toma Chaplina z Keane, i keď Keane oficiálne gitary nepoužívajú) či JJ72 opäť vďaka špecifickému clivému vokálu. Za tmy by koncert určite nadobudol väčšie čaro, no i napriek tomu to bola príjemná upomienka na britskú gitarovú scénu.

Trišvrte na deväť. Hlavný stage. Množstvo fanúšikov, nemenej zvedavcov, každopádne však jeden veľký dav rôznej vekovej škály čakajúci na príchod aspoň koncertne znovuvzkriesených Pixies. Na vykreslenie diania na pódiu neskoršie príchodzím musela stačiť veľkoplošná obrazovka striedajúca zábery hlavne na tváre a gitary Franka Blacka, Kim Deal a Joeyho Santiaga. Davida Loveringa, ukrytého za bicími, bolo hlavne počuť. Výrazné basové linky sprevádzali Frank a Kim svojim typickým spevom. Skupina Pixies má vo svojom repertoári menej komerčne známych hitov, čo sa však na ich sete prejavilo ako pozitívum, takže koncert nemal svoje tiché a hlasné miesta, namiesto toho sa niesol v pozitívnom rytme kvalitnej gitarovej hudby. Známym hitovkám sa však úplne vyhnúť nedá, tak na konci odznela "Here Comes Your Man" alebo "Where Is My Mind". Svoju úlohu headlinera zvládli bravúrne a opäť sa raz ukázalo, že ich hudba je nadčasová, nezávisiac od toho či by koncertovali v roku 1990 alebo 2006.

Na Kofola Stage sa čakalo na Zero7, no určite neoľutoval ani ten, kto ostal čakať pri hlavnom stage. Írski The Frames sú známi skôr na domácej scéne, čo však slovenskému publiku zjavne neprekážalo. Na získavanie fanúšikov si ale získali najlepší spôsob - živé vystúpenia. Osobnosť Glena Hansarda presakuje do vzduchu a naplňuje ho atmosférou ako kvapky letného dažďa. Spevák a gitarista, občasne žijúci v Prahe, vo svojich preslovoch medzi piesňami využíval češtinu síce minimalisticky, ale jeho prízvuk, hlas a celkové kúzlo dokázali okamžite vyvolali úprimné úsmevy na nejednej tvári. Kládol značne veľký dôraz na interakciu, ako sa ukázalo aj pri piesni "People Get Ready", kedy viedol publikum k spevu aspoň refrénu. Glen Hansard predviedol svoj hlasový potenciál aj v rockovejších skladbách ako sú "Fake" alebo záverečná "Where Is My Mind", coververzia, ktorá pred ani nie dvoma hodinami odznela na tom istom stage od pôvodného interpreta. V sprievode huslí a v jemnejších polohách však viselo vo vzduchu viac pomyselnej atmosférickej elektriny... ako to už pri letnom daždi býva.

Sobota sa pre mnohých začínala dosť skoro, vzhľadom k značne prudkému studenému vetru, ktorý bránil akémukoľvek spánku v stane. Na druhú hodinu popoludní si svoje vystúpenie vyžiadali Coldcut, bolo však treba kvôli nim zatemniť celý stan. Hlavnú show obsiahla projekcia a hudba, na projekciu však pomedzi ľudí nebolo veľmi vidno a aj vzduch v stane bol čoraz nedýchateľnejší, takže sa publikum pomerne často striedalo v priebehu celého setu. Slovenská skupina Hex si zatiaľ vonku užívala svoju festivalovú účasť na Pohode Orange Stage. Coldcut vystriedali kNot Photogenic so síce menším publikom, ale neubralo im to na chuti do hrania.

Hlavnému stageu udávali tón NY Ska Jazz Ensebmle, ktorých neskôr vystriedal slovenský jazzman Peter Lipa. Večerný program zahájil Richard Rybníček (bývalý bubeník BLAS, bývalý riaditeľ STV) a privítal primátora Trenčína, ktorý mal za úlohu odovzdať Michalovi Kaščákovi čestné ocenenie mesta Trenčín za jeho zásluhy na festivale Pohoda. Koncerty Bez ladu a skladu sú v súčasnosti už raritou, no vždy stoja za to. Staré známe skladby ako bola úvodná "Mäkkýše, Odtnite mu hlavu "(počas ktorej si zabubnoval práve pán Rybníček), kultová "Parné valce" či záverečná "Udavač" patria medzi klasiky slovenskej alternatívnej scény. Čerešničkou na torte jubilejného ročníka Pohody bol aj krst DVD "Bez ladu a skladu 85-05", obsahujúce live vystúpenia, videoklipy, mapujúce históriu Bez ladu a skladu. Krstným otcom bol v istom zmysle kolektívny hrdina, Kaščák si zavolal na pódium asi 20 spolupracovníkov kapely. Na záver ako organizátor a "moderátor" na hlavnom stage musel ohlásiť koniec koncertu svojej kapely, i keď sa mu samému veľmi z pódia nechcelo a hral by rád aj naďalej.

Na Orange stage zatiaľ rozpútali svoju punkrockovú show švédski The International Noise Conspiracy. Pod pódiom či skôr pred pódiom (zábrany boli umiestnené asi 10 m od pódia) sa nahromadilo zopár fanúšikov mávajúcich švédskou vlajkou, ktorí to počas koncertu tiež riadne rozbalili. Skupina si dala záležať a vo svojich tesných nohaviciach a conversoch šlapala naplno od začiatku po koniec. Spočiatku sa ich set mohol zdať jednotvárny najmä pre tých, ktorí nepoznali jednotlivé pesničky, tento fakt sa však stratil pri show, akú predviedol blonďatý spevák s miernym afektom Iggyho Popa v mladšej forme. Či už šlo o tradičné vyhadzovanie mikrofónového stojanu alebo mikrofónu do vzduchu, alebo ešte tradičnejšie a zaručené masturbačné pózy s rukou na bruchu, ktorou si permanentne vyhŕňal tesnú bundičku alebo rukou v nohaviciach. O chvíľu na to zoskočil z pódia, aby podal ruku pár ľuďom v "kotli", ale ktovie koľko z nich si vtedy vlastne uvedomilo, kde ju predtým mal. Alebo to bol dôvod prečo sa naťahovali? To je jedno. Z klávesáka sa na chvíľu stal gitarista a pokračovalo sa v energickej show. Spevák zrazu zmizol a vrátil sa sa čienou maskou na tvári, aby následne ohlásil song "Black Mask". Vo vytržení sa rozhodol preskočiť zábrany a pridať sa do kotla k fanúšikom. Samozrejme páni zo security okamžite zasiahli, fotografi boli na nohách, spevák však pokračoval vnímajúc iba hudbu a dav okolo seba. Pri preliezaní naspäť si všimol nadmernú aktivitu jedného pána zo security pri zábranách a celým svojim 50kilovým telíčkom mu naznačil, že ich má nechať, nech sa bavia a vrátil sa na pódium. Porozprával aj dáke zaujímavosti zo svojho života, ako vyrastal na punku typu The Clash, Dead Kennedys, Black Flag, ako bol outsiderom... a mnohe iné známe klišé... a toto všetko vraj obsiahol v piesni "Capitalism Stole My Virginity". Kapela bola so svojim vystúpením očividne spokojná a odišla za nadšeného potlesku.

Trištvrtehodinu pred začiatkom koncertu Skye sa začali už chystať prvé rady, kým na Orange stage nastala zmena, skupina Gogol Bordello natrafila na problémy v autobusom a ich vystúpenie sa prehodilo s kapelou Polemic. Aj napriek problémom so zvukom a zmene v programe si získali dosť početné publikum. Na Bažantovi sa už ale čakalo na Skye a tá nemeškala. Svojím príchodom zahalila priestor do akéhosi čarovného oparu, ktorý zosilnieval zakaždým keď jej hlas prechádzal do čoraz jemnejších polôh. Od úvodnej "Stop Complaining" sa na pódiu pohojdávala ako exotická lesná víla na výlete za p(P)ohodou a snažila sa rozhýbať aj publikum. V setliste prevládal samozrejme jej nový sólový album "Mind How You Go", ale dostalo sa aj na hity od Morcheeby ako "Otherwise" alebo pieseň "Sea", počas ktorej Skye názornou ukážkou a vtipnými komentármi nabádala publikum, aby robilo mexické vlny spolu s ňou. To si nakoniec na jej pokyn aj zaspievalo refrén songu "Rome Wasn't Built In A Day", keď spomenula, že počula, že tento singel Morcheeby odznel v repertoári výherkyne prvého ročníka slovenskej súťaže Superstar. V druhej polovici sa Skye akoby udomácnila, začala učiť publikum tanečné kreácie alebo spievať refrén piesne "Say Amen". Prídavky odohrala na akustickej gitare za speváckej podpory fanúšikov v songu "Over And Over Again" od Morcheeby a "Jamaica Days", poslednej piesni pieseň na sólovom albume.

Vonku sa však už kruto ochladilo, takže kto priamo nečakal na svoju skupinu na open air stageoch, vyhľadal skôr stany či šapitó. Jedným takým bola aj Tatra banka Aréna, kde sa chystala slovenská začínajúca kapela Lavagance. Dosť netradične na úvod zahrali svoje dva najznámejšie single, no tempo a záujem publika si udržali až do konca, najmä pri konkurencii, akou boli Chicks On Speed na hlavnom alebo pripravujúci sa The Ecstasy Of St. Theresa na Orange stage. EOST mali v konečnom dôsledku hodinový časový sklz, ale aj napriek menším problémom so zvukom sa im set vydaril. Publikum, i keď v značne zredukovanej forme, si vypýtalo ešte aj prídavky. "Vždyť už je den!" zakričal pobavene Jan P. Muchow, ale napokon sa pokračovalo. Katka Winterová na záver popriala všetkým pekný deň, poďakovala sa ľuďom, že to v v tej zime a tak neskoro vydržali a rozlúčila sa.

Vonku svitalo, niekde v pozadí ešte stále dunela tanečná hudba a na hlavnom stage vítal svitanie Komorný orchester mesta Trenčín. Ďalšia pohoda po Pohode. Na poludnie sa však dostala von smutná informácia, že pri rozkladaní stageov spadla konštrukcia na jedného člena štábu z Prahy a aj napriek okamžitého zásahu po prevezení do nemocnice zraneniam podľahol. Pohoda však ale aj napriek tomuto nešťastiu zanechala po sebe hromadu skvelo naladených ľudí a opäť potvrdila, že kvalitný festival nepotrebuje drahé hviezdy, ale hlavne kvalitnú hudbu, nech už ide o akýkoľvek žáner. Nešlo však len o hudbu, za návštevu stáli určite aj dopĺňajúce akcie v podobe rôznych tanečných, divadelných, literárnych predstavení, debatných stretnutí či rozhovorov. Program bol nabitý, no aj napriek tomu, že má človek pocit, že skoro nič nestihol celé, odchádza naplnený niečím, čo je šikovne vystihnuté v názve festivalu. Gratulácia k jubileu.

Pohoda, Letiště, Trenčín, Sloveská republika, 14.-15.7.2006